Slovenská republika - Najvyšší súd Slovenskej republiky, 15 február 2012, P.N.T. proti Ministerstvu vnútra Slovenská republika, 10Sža 62/2011
Country of Decision:
Country of Applicant:
Date of Decision:
15-02-2012
Citation:
10Sža 62/2011
Court Name:
Najvyšší súd Slovenskej republiky
Keywords:
National / Other Legislative Provisions:
Slovakia - Zákon 480/2002 Zb. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Act No 480/2002 on asylum and amending certain other acts) - § 19(1)(i)
Slovakia - Zákon 480/2002 Zb. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Act No 480/2002 on asylum and amending certain other acts) - § 20(4)
Slovakia - Zákon 480/2002 Zb. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Act No 480/2002 on asylum and amending certain other acts) - § 20(4)
Printer-friendly version
PDF version
Headnote:
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že o doplnkovej ochrane správny orgán nerozhoduje len v prípade, že azyl bol žiadateľovi udelený.
Explicitne povinnosť rozhodnúť o tom, či sa žiadateľovi o azyl poskytne doplnková ochrana je vyjadrená v ustanovení § 20 ods. 4 zákona o azyle (teda v prípadoch, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), v takýchto prípadoch ministerstvo rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.
Facts:
Žiadateľka bola v roku 2006 vyhostená z územia Slovenskej republiky a následne umiestnená v útvare policajného zaistenia pre cudzincov, kde podala svoju prvú žiadosť o udelenie azylu. Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky jej neudelil azyl, neposkytol doplnkovú ochrana a uviedol, že neexistuje prekážka jej administratívneho vyhostenia do Vietnamu. Krajský súd v Košiciach potvrdil rozhodnutie Migračného úradu v častiach o neudelení azylu a o neposkytnutí doplnkovej ochrany, avšak v časti o neexistencii prekážky administratívneho vyhostenia do Vietnamu bolo rozhodnutie zrušené, nakoľko sa Migračný úrad nevysporiadal s otázkou rešpektovania rodinného súkromného života žiadateľky podľa článku 8 ods. 1 a 2 EDĽP. Po opätovnom posudzovaní prekážky administratívneho vyhostenia, Migračný úrad skonštatoval jej neexistenciu. Dané rozhodnutie následne potvrdil Krajský súd v Bratislave ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Žiadateľka podala svoju tretiu žiadosť o azyl, ktorá bola však Migračným úradom zastavená, nakoľko v konaní už bolo právoplatne rozhodnuté o neudelení azylu ako aj o neposkytnutí doplnkovej ochrany a žiadateľka neuviedla žiadne nové skutočnosti, podľa ktorých by sa skutkový stav podstatne zmenil.
Žiadateľka podala štvrtý krát žiadosť o azyl, ale konanie o udelenie azylu bolo opätovne zastavené. Proti tomuto rozhodnutiu podal právny zástupca žiadateľky rozklad na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, pričom argumentoval politickými problémami žiadateľky, ktorým nebola venovaná náležitá pozornosť. Podľa právneho zástupcu žiadateľky Migračný úrad neskúmal, či aktuálna situácia v krajine môže byť dôvodom na poskytnutie takej ochrany, akou je doplnková ochrana. Ministerstvo vnútra zamietlo rozklad žiadateľky a potvrdilo rozhodnutie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Žiadateľka následne podala žalobu proti Ministerstvu vnútra na Krajský súd v Bratislave, ktorý žalobu zamietol, preto na Najvyšší súd Slovenskej republiky podala odvolanie.
Decision & Reasoning:
Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotil námietku, že žalovaný mal povinnosť skúmať splnenie podmienok na udelenie azylu na území SR, a v prípade ak mal za to, že tieto nie sú splnené, mal povinnosť skúmať splnenie podmienok poskytnutia doplnkovej ochrany ako nedôvodnú a k tejto námietke považuje za dôležité uviesť, že takáto povinnosť (skúmania podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany) správnemu orgánu pri rozhodovaní o zastavení konania podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle nevyplýva.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že o doplnkovej ochrane správny orgán nerozhoduje len v prípade, že azyl bol žiadateľovi udelený. V takomto prípade síce správny orgán nerozhoduje o poskytnutí doplnkovej ochrany ako subsidiárnej ochrane, ale vyplýva to z toho, že žiadateľovi o azyl poskytol primárnu ochranu - v podobe azylu. Logicky o doplnkovej ochrane nie je dôvodné ani nutné rozhodovať.
O doplnkovej ochrane rozhoduje správny orgán vtedy, ak to zákon o azyle ustanovuje.
Explicitne povinnosť rozhodnúť o tom, či sa žiadateľovu o azyl poskytne doplnková ochrana je vyjadrená v ustanovení § 20 ods. 4 zákona o azyle (teda v prípadoch, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i), v takýchto prípadoch ministerstvo rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.
Pre skúmanie či sa skutkový stav zmenil alebo nezmenil, je rozhodujúce tvrdenie žiadateľa o takýchto skutočnostiach v novo podanej žiadosti o azyl. Pokiaľ žiadateľ o azyl uvádza tie isté skutočnosti ako v predchádzajúcom azylovom konaní, nemožno od správneho orgánu žiadať, aby vykonal dokazovanie na žiadateľom neuplatnené a netvrdené skutočnosti (informácie o krajine pôvodu).
Outcome:
Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave.
Observations/Comments:
Senát zložený z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a z členiek senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD.
