Slovenská republika - Migračný úrad, 27. mája 2008, M.H. proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, 1 Sža/6/2008

Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku, potvrdil rozhodnutie č. p.: MU-249-12/PO-Ž/2006 zo dňa 23.5.2006, ktorým odporca podľa § 13 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl na území SR a súčasne rozhodol, že sa na neho vzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia do Iraku podľa § 47 zákona o azyle.

Krajský súd vyhodnotil žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu z februára 2006 za žiadosť „sur place“, pretože navrhovateľ opustil krajinu pôvodu v roku 2000, pričom prvý krát požiadal o azyl na území SR v apríli 2001 (toto azylové konanie sa skončilo jeho zastavením v dôsledku odchodu navrhovateľa z azylového zariadenia), navrhovateľ sa však aj naďalej zdržiaval na území SR a opätovne požiadal o azyl vo februári 2006. Preto jeho žiadosť z roku 2006 vyhodnotil za žiadosť „sur place“, ktorej základným rysom je podľa krajského súdu skutočnosť, že počas pobytu žiadateľa o azyl mimo krajiny pôvodu došlo v krajine pôvodu ku skutočnostiam, v dôsledku ktorých sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu. Zo žiadosti navrhovateľa je však podľa krajského súdu zrejmé, že navrhovateľ zakladá dôvody svojej žiadosti na dôvodoch, ktoré sa stali pred jeho odchodom z krajiny pôvodu (pred decembrom 2000). Udalosti v priebehu rokov 2001-2006 navrhovateľ vo svojej žiadosti neprezentoval, preto ak odporca navrhovateľovi neudelil azyl, lebo navrhovateľ vo svojej žiadosti o azyl ako utečenca „sur place“ neuviedol žiadne dôvody ku vzniku ktorých došlo v priebehu jeho neprítomnosti v krajine pôvodu, rozhodol správne, pričom krajský súd zdôraznil, že odporca nemal povinnosť za navrhovateľa zisťovať - vyhľadávať dôvody (ku vzniku ktorým došlo v priebehu jeho neprítomnosti v krajine pôvodu.

Podľa krajského súdu z rozhodnutia odporcu je zjavné, aj keď navrhovateľovu žiadosť nevyhodnotil z pohľadu žiadateľa „sur place“, prečo navrhovateľovi neudelil azyl.

Odporca sa zaoberal udávaným dôvodom prenasledovania súvisiacim s jeho sympatiami s Kurdskou stranou pracujúcich (PKK), keď konštatoval, že v poslednom období sa situácia na severe Iraku uvoľnila a PKK nepredstavuje bezpečnostný problém. Nad rámec tohto zdôvodnenia krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ v čase svojho pobytu v Iraku nebol za svoju podporu tejto starne nijakým spôsobom atakovaný. Údajná smrť jeho otca je z tohto pohľadu podľa krajského súdu nepodstatnou, pretože k nej malo dôjsť už v roku 1996. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na vyjadrenie navrhovateľa v druhom azylovom konaní, v ktorom uviedol, že jeho otec bol v roku 1996 zabitý pešmergami, pretože spolupracoval s PKK, pričom v prvom konaní uviedol, že jeho otec žije. Na viac krajský súd nad rámec dokazovania vykonaného odporcom k tvrdeniu navrhovateľa, že je vyznávačom jezidského náboženstva, uviedol, že navrhovateľ v tejto súvislosti nikdy neprezentoval žiadne útoky – prenasledovanie smerované voči nemu ako jezidovi, pričom súčasne poukázal na to, že v občianskom preukaze založenom v spise odporcu je ako náboženstvo navrhovateľa uvedený islam, pričom navrhovateľ pred súdom verifikoval pravdivosť tohto údaju.

Na základe uvedeného krajský súd rozhodnutie odporcu v napadnutej časti potvrdil ako vecne správne.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom namietal, že krajský súd neposudzoval napadnuté rozhodnutie odporcu v medziach jeho opravného prostriedku, nesprávne právne posúdil jeho žiadosť o udelenie azylu. Navrhovateľ považoval aplikáciu a interpretáciu definície utečenca „sur place“ krajský súdom za právne nesprávnu. V tejto súvislosti poukázal na definíciu pojmu utečenec „sur place“ podľa príručky „Kritéria a postupy pri udeľovaní štatusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov“ vydanou UNHCR v januári 1992, podľa ktorej osoba sa stáva utečencom „na mieste“ následkom udalostí, ku ktorým došlo v rodnej krajine počas jej neprítomnosti, osoba sa môže stať utečencom „na mieste“ svojím vlastným počínaním.

Navrhovateľ v tejto súvislosti namietal, že jeho žiadosť o azyl je založená na dôvodoch, ktoré nastali ešte pred jeho odchodom z krajiny pôvodu, a preto posúdenie jeho žiadosti ako utečenca „ na mieste“ nie je z právneho ani skutkového hľadiska možné a ani správne.

V tejto súvislosti navrhovateľ uviedol, že pokiaľ mala byť žiadosť navrhovateľa posúdená inak ako ju posúdil odporca, mal krajský súd rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Podľa navrhovateľ jedine odporca je oprávnený rozhodovať o tom, či osoba spĺňa podmienky udelenia azylu alebo nie a jeho rozhodnutie nemôže byť nahradené rozhodnutím súdu.

Navrhovateľ namietal, že krajský súd sa bližšie nezaoberal dôkazmi, ktoré predložil na pojednávaní. Poukázal na obsah spisového materiálu odporcu, na správy o situácii v Iraku, ktoré hovoria o tom, že pre strany KDP a PUK je strana PKK naďalej nepriateľskou stranou.

Namietal proti tvrdeniu odporcu, že nie je vyznávačom jezidskej viery, tvrdenia odporcu o rozporoch v jeho výpovediach nie sú podľa navrhovateľa pravdivé a nesúhlasí

ani s výsledkom testu náboženstva ako ho prezentoval odporca v rozhodnutí. V tejto súvislosti sa navrhovateľ odvolával na výsledky o jezidizme, ktoré navrhovateľ predložil na pojednávaní a ktoré dokazujú, že jeho odpovede sa od dostupných informácií podstatne neodlišovali.

K argumentu krajského súdu, že navrhovateľ nikdy neprezentoval žiadne útoky, ktoré by boli namierené voči navrhovateľovi ako jezidovi, navrhovateľ poukázal na zápisnicu z pohovoru zo dňa 10.1.02001, kde na otázku, či mal konkrétne problémy ako jezida odpovedal: „Áno, často som mal problémy. Ľudia nám nadávajú a hádžu po nás

kamene....“alebo na inom mieste: „ Báli sme sa chodiť do iných miest a dedín“.

Podľa navrhovateľa je napadnuté rozhodnutie nesprávne a tiež je zrejmé, že krajský súd postupoval pri preskúmavaní rozhodnutia odporcu v rozpore s ustanoveniami OSP, krajský súd sa nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými

v opravnom prostriedku ani uvádzanými počas pojednávania, nesprávne kvalifikoval žiadosť o udelenie azylu, na základe čoho nesprávne rozhodol, preto navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu navrhol v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.