Slovenská republika - Migračný úrad, 22.februára 2011, S. proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, 1Sža/5/2011

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nebolo možné primárne vylúčiť, že tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. Navrhovateľ v priebehu správneho konania navyše predložil dôkazy - doklady, ktoré potvrdzovali jeho identitu ako aj tvrdenia o tom, že jeho rodine bola v krajine pôvodu poskytnutá ochrana zo strany UNRWA a odporcovi sa nepodarilo preukázať, že napriek rozporom vo výpovediach, ktoré sám navrhovateľ uznal (a následne objasnil), v tvrdení o tejto podstatnej skutočnosti nehovoril pravdu. V danom prípade navrhovateľ tvrdí, že z krajiny odišiel z dôvodu obavy o svoj život a že v krajine pôvodu jeho rodina požívala ochranu agentúry UNRWA.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto nestotožnil s názorom krajského súdu o navrhovateľovej nedôveryhodnosti. Nebolo možné konštatovať, že navrhovateľova výpoveď v tejto časti nebola po celú dobu konania konzistentná a vnútorne bez rozporov. Jeho tvrdenia sú zrozumiteľné a v podstatných častiach zhodné. Navyše jeho tvrdenia potvrdzujú predložené doklady v správnom konaní vo fotokópii, v súdnom konaní v origináli, pričom je potrebné zdôrazniť, že správnemu orgánu sa nepodarilo preukázať opak.

Konanie a rozhodovanie súdu o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu odporcu o neudelení azylu je konaním o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia podľa V. časti OSP a nie je pokračovaním administratívneho konania. Nie je preto úlohou prvostupňového súdu, ale ani odvolacieho súdu doplňovať vecnú či právnu argumentáciu rozhodnutia odporcu a nie je jeho úlohou ani vykonávať dokazovanie na skutočnosti, ktorých zistenie je podmienkou zistenia skutočného stavu veci už v administratívnom konaní.

Vzhľadom k tomu, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov, krajský súd mal na základe uvedeného rozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Ak ten takto nerozhodol, nebolo preto dôvodné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vrátiť vec na nové posúdenie súdu, ale odvolací súd dospel k záveru, že je dôvodné prvostupňové súdne rozhodnutie zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na nové konanie.

V ďalšom konaní považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za potrebné, aby odporca vytknuté nedostatky odstránil. Jeho povinnosťou bude opätovne posúdiť skutočnosti navrhovateľom tvrdené a následne aj preukázané, a to že navrhovateľ a jeho rodina požívali v krajine pôvodu ochranu agentúry UNRWA a vyhodnotiť postavenie navrhovateľa z hľadiska článku 1D Ženevského dohovoru najmä s poukazom na článok 12 ods. 1 písm. a/ Smernice Rady 2004/83/ES z 29.4.2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (ďalej len smernica), ktorej obsah je totožný so závermi Reevidovanej správy UNHCR k aplikácii čl. 1D Ženevského dohovoru na palestínskych utečencov, na ktorú sa navrhovateľ v priebehu konania odvolával.

Podľa článku 12 ods. 1 písm. a/ smernice štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva je vylúčená z postavenia utečenca, ak spadá do rozsahu čl. 1D Ženevského dohovoru, týkajúceho sa ochrany alebo pomoci od orgánov alebo agentúr Organizácie Spojených národov iných ako Úradu Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov. Ak takáto ochrana alebo pomoc z akéhokoľvek dôvodu zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb definitívne rozhodlo v súlade s príslušnými uzneseniami Valného zhromaždenia OSN, tieto osoby budú oprávnené ipso facto na výhody z ustanovení tejto smernice.

Najvyšší súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora (Veľká komora) zo dňa 17.6.2010 vo veci C-31/09 Nawras Bolbol proti Bevándrlási és Állampolgársági Hivatal, v ktorom súd na návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa výkladu čl. 12 ods. 1 písm. a/ Smernice rady 2004/83/ES konštatoval, že ustanovenia smernice je potrebné vykladať s ohľadom na jej systematiku a účel, pri súčasnom rešpektovaní Ženevského dohovoru a iných relevantných zmlúv, na ktoré odkazuje čl. 63 prvý odsek bod 1 ES. Ako vyplýva z odôvodnenia č. 10 Smernice, tento výklad musí rešpektovať základné práva, ako aj zásady uznané najmä Chartou základných práv EÚ.

Podľa súdu článok 1D Ženevského dohovoru, na ktorý odkazuje čl. 12 ods. 1 písm. a/ Smernice sa obmedzuje len na to, že vylučuje z pôsobnosti uvedeného dohovoru osoby, ktoré „v súčasnosti majú“ ochranu alebo pomoc zo strany orgánov alebo odborných organizácií OSN iných ako UNHCR.

Z jasného znenia čl. 1D Ženevského dohovoru vyplýva, že v ňom uvedená klauzula o vylúčení z postavenia utečenca sa vzťahuje iba na osoby, ktoré naozaj využívajú pomoc poskytovanú UNRWA, a je potrebné ju ako takú vykladať doslovne, čiže nemôže sa týkať takisto osôb, ktoré využívali alebo mohli využívať ochranu alebo pomoc. Na účely uplatnenia čl. 12 ods. 1 písm. a/ prvej vety Smernice podľa súdu osoba využíva ochranu alebo pomoc agentúry OSN, inej ako je UNHCR vtedy, keď táto osoba naozaj využíva túto ochranu alebo túto pomoc.

S poukazom na vyššie uvedené, preto odvolací súd považoval právny názor odporcu vyjadrený v rozhodnutí o neposkytnutí doplnkovej ochrany, ktorý však vyjadril len predbežne, (pre prípad, že by bolo preukázané, že navrhovateľovi bola poskytnutá v krajine pôvodu poskytovaná ochrana agentúrou UNRWA), a to že by sa vzťahovala na neho vylučovacia klauzula (vylúčenie zo štatútu utečenca v zmysle čl.1D Ženevského dohovoru z roku 1951), za nesprávny, pretože argumentácia odporcu, že tento Dohovor sa netýka osôb, ktoré v súčasnosti dostávajú ochranu alebo pomoc od iných orgánov alebo agentúr OSN, než je UNHCR, je síce správna, ale v danom prípade odporca musí zobrať do úvahy fakt, že navrhovateľ ochranu agentúry UNRWA odchodom z krajiny pôvodu už nepožíva.

Z ustanovenia čl. 12 ods. 1 písm. a/ Smernice vyplýva, že nie je pritom rozhodujúce, z akého dôvodu takáto ochrana zanikla, pričom takáto osoba bude oprávnená ipso facto na výhody z ustanovení tejto smernice.

Podľa odvolacieho súdu rozhodnutie tak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia a s poukazom na vyššie uvedené bude preto potrebné, aby odporca vo svetle týchto faktov a právneho názoru vysloveného Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorým je podľa § 250r OSP pri novom prejednaní veci správny orgán viazaný, opätovne rozhodol.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe zmeny rozsudku krajského súdu podľa § 220 OSP tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.