Slovenská republika - Migračný úrad, 16. októbra 2007, L.L. proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, 1 Sža/9/2007

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu i konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je z nasledujúcich dôvodov potrebné zmeniť.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že odporca s poukazom na nové smernice o náboženských otázkach uverejnených agentúrou „Nová Čína“, podľa ktorých nesmie jednotlivec, ani organizácia nútiť občanov, aby vyznávali alebo naopak nevyznávali nejaké náboženstvo, pričom úrady nesmú robiť rozdiel medzi veriacimi a neveriacimi, konštatoval, že dôvody navrhovateľky, tak ako ich uviedla, možno považovať za irelevantné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje uvedený záver odporcu na rozdiel od krajského súdu za nepodložený. Odporca sa v prvom rade vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal otázkou objektívneho elementu pocitu strachu navrhovateľky, keď v rozhodnutí neanalyzoval situáciu v krajine pôvodu, z hľadiska postavenia hnutia Falun Gong, postoja štátnych orgánov k členom hnutia a celkom opomenul charakterizovať krajinu, najmä, či je ju možné považovať za bezpečnú krajinu, v ktorej by sa bolo možné zákonnou cestou domáhať riadnej ochrany proti hrubému porušovaniu základných práv a slobôd zo strany štátnych orgánov.

S ohľadom na znalosť situácie a pomerov v Číne, nebolo možné podľa Najvyššieho súdu primárne vylúčiť, že tvrdenia navrhovateľky sa nezakladajú na pravde. Z tohto pohľadu sa podľa Najvyššieho súdu javí neudržateľným záver odporcu, ktorý si osvojil aj krajský súd, že navrhovateľku nemožno považovať za prenasledovanú v zmysle zákona o azyle.

Najvyšší súd síce súhlasí s tým, že je nutné odlíšiť od seba žiadateľov o azyl, ktorí tvrdia svoje členstvo v hnutí účelovo, od tých, ktorí skutočne uvedený spôsob života aj praktizujú a v dôsledku toho im hrozí zo strany štátnych orgánov krajiny pôvodu perzekúcia, avšak ani tá skutočnosť, že tých, ktorí sa za členov hnutia vydávajú účelovo je prevažná väčšina, nemôže viesť k paušálnym záverom, že tvrdenia o aktivitách spojených s hnutím sú (vždy) účelové.

Aj napriek tejto prevahe nepravdivých tvrdení je nutné posudzovať každý prípad individuálne a zohľadniť jeho konkrétne okolnosti.

V danom prípade navrhovateľka tvrdí, že je členskou hnutia Falun Gong, cvičenia praktizovala 3 roky (pred odchodom z krajiny), jej vedomosti o filozofii hnutia, zakladateľovi hnutia, jej cieľoch a symboloch nemožno hodnotiť ako povrchné a podľa názoru Najvyššieho súdu výpoveď navrhovateľky ohľadne týchto okolností (pred odporcom ako aj pred krajským súdom) nie je v rozpore s informáciami odporcu o hnutí v krajine pôvodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako nesúhlasí s názorom krajského súdu o navrhovateľkinej nevierohodnosti. Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky navrhovateľkina výpoveď po celú dobu  správneho konania bola konzistentná a vnútorne bez rozporov. Podľa Najvyššieho súdu nebolo potrebné klásť taký dôraz na jej prvé vyhlásenie počas zadržania (dňa 3.12. 2004) učinené v PZ Adamov – Gbely, (keď mala tvrdiť, že dôvodom opustenia krajiny bolo, že si chce zarobiť peniaze, nájsť prácu) pre účely podania vysvetlenia, pretože vo všetkých nasledujúcich výpovediach (celkom počas troch pohovorov v konaní pred odporcom) nevybočila z rámca dôvodov pre ktoré žiadala udeliť azyl. Jej tvrdenia sú zrozumiteľné. Zhodné a bez vnútorných rozporov.

Takúto argumentáciu je možné použiť len podporne za situácie, kedy by i ďalšie okolnosti svedčili o tom, že navrhovateľkou tvrdené skutkové okolnosti nie sú pravdivé. Nie je možné z takéhoto vyhlásenia, ktoré na viac navrhovateľka popiera urobiť záver o jej dôveryhodnosti.

Preto záver odporcu, ktorý si osvojil aj krajský súd, podľa ktorého je tvrdenie navrhovateľky o jej účastiach na cvičeniach hnutia Falun Gong účelové, posúdil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nepresvedčivý.

V tejto súvislosti poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na dôkaz predložený navrhovateľkou v odvolacom konaní, a to predvolanie na Ľudový súd v Pekingu v trestnej veci „Poškodzovania štátnych znakov zneužívajúc bludného náboženstva“, (ktorý jej bolo doručený po rozhodnutí odporcu vo veci), ktorým preukazuje svoje tvrdenie o stranu z perzekúcie za členstvo v hnutí Falun Gong.

Čo sa týka možného prenasledovania navrhovateľky z dôvodu jej participácie na aktivitách hnutia Falun Gong, považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za dôležité, aby odporca v ďalšom konaní posúdil ako kvalifikovať prípady, keď žiadateľa o azyl súce objektívne nie je možné považovať za príslušníka určitej politickej, náboženskej či inej vrstvy obyvateľstva v krajine pôvodu, je však nepochybné, že z určitých dôvodov je štátnymi orgánmi tejto krajiny s uvedenou vrstvou obyvateľstva spojovaný a je preto diskriminovaný alebo prenasledovaný.

Ustanovenie § 13 zákona o azyle na takúto otázku jednoznačnú odpoveď nedáva, podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je však potrebné skúmať, či je alebo nie je žiadateľ v krajine pôvodu prenasledovaný z dôvodov predpokladajúcich v zákone o azyle, resp., či mu takéto prenasledovanie hrozí.

Súd pritom poznamenáva, že vzhľadom na navrhovateľkou vyslovené obavy zo zatknutia pre svoju účasť v hnutí Falun Gong s poukazom na represie štátnych orgánov proti ľuďom praktizujúcim Falun Gong, ako aj s poukazom na navrhovateľkou predložený dôkaz v odvolacom konaní (predvolanie na ľudový súd v Pekingu), bude potrebné vyhodnotiť tieto tvrdenia nielen z pohľadu vyhodnotenia opodstatnenosti jej strachu, ale aj z hľadiska posúdenia postavenia navrhovateľky, t.., či je možné považovať navrhovateľku za osobu, ktorá patrí k určitej sociálnej skupine a či u ľudí praktizujúcich cvičenie Falun Gong možno hovoriť o prenasledovaní za príslušnosť k určitej sociálnej skupine.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôležité poukázať na to, že zákon o azyle pojem určitá sociálna skupina nevymedzuje (poznámka už vymedzuje v § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle). Určitá sociálna skupina v zmysle § 8 zákona o azyle je skupinou osôb, ktorá sa vyznačuje spoločnou charakteristikou, objektívne danou alebo ktorú spoločnosť aspoň takto vníma. Táto charakteristika má spravidla povahu vrodenej, nezmeniteľnej podoby alebo je inak zásadná pre ľudskú identitu, svedomie alebo výkon ľudských práv dotknutých osôb.

Spravidla preto pôjde o skupinu osôb podobného spoločenského pôvodu alebo postavenia, spoločenských zvyklostí a obyčají, poprípade zhodnej sexuálnej orientácie, ktorá je pre inakosť v menšine.