Slovenská republika - Migračný úrad, 13. septembra 2011, S.H. proti Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, 1Sža/38/2011

Základom posúdenia vecnej správnosti rozsudku Krajského súdu a v rámci toho aj zákonnosti rozhodnutia odporcu vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky navrhovateľa, bolo posúdenie, či sa odporca a následne aj krajský súd v ďalšom konaní riadili právnym názorom súdu, ktorý bol vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža 56/2010 zo dňa 13.7. 2010 a či predmetné rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza zo správneho právneho posúdenia veci.

Základom odvolacej námietky navrhovateľa bola námietka, že odporca napriek vyslovenému právnemu názoru o dôveryhodnosti navrhovateľa v ďalšom konaní po doplňujúcom pohovore s navrhovateľom, vyhodnotil osobu navrhovateľa ako nedôveryhodnú, čo bolo základom pre neudelenie azylu navrhovateľovi.

Túto námietku vyhodnotil najvyšší súd ako dôvodnú. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža 56/2010 zo dňa 13.7.2010 totiž vyplýva, že najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí výslovne uviedol, že nebolo potrebné klásť taký dôraz na jeho prvé vyhlásenie počas zadržania (v marci 2007) pre účely podania vysvetlenia, (pretože vo všetkých nasledujúcich výpovediach nevybočil z rámca dôvodov, pre ktoré žiadal udeliť azyl), dokonca vyhodnotil jeho tvrdenia za zrozumiteľné, zhodné a bez vnútorných rozporov.

Odporca vo svojom novom rozhodnutí nedôveryhodnosť navrhovateľa odvodzuje práve z výpovede navrhovateľa počas vstupného pohovoru v marci 2007, pričom zdôrazňuje, že okolnosti vlastných politických aktivít navrhovateľ neuvádzal počas vstupného pohovoru dňa 27.3.2007, ale až v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu (15.1.2009).

K uvedenému najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Sža 56/2010 zo dňa 13.7.2010 tiež zaujal stanovisko, keď uviedol, že dôvody a tvrdenia navrhovateľa boli podľa názoru odvolacieho súdu od počiatku konzistentné a nebolo možné konštatovať, že osoba navrhovateľa je nedôveryhodná len na tom základe, že svoju výpoveď navrhovateľ počas konania dopĺňal a bližšie rozvádzal.

Na tomto mieste najvyšší súd považuje za dôležité zdôrazniť, že nemôže súhlasiť s vyhodnotením danej situácie zo strany krajského súdu, ktorý uviedol, že v prípade navrhovateľa, na rozdiel od možného očakávania, keď s postupom času môže dochádzať k postupu zabúdania či zovšeobecňovania, navrhovateľ naopak s pribúdajúcim časom si stále spomína na ďalšie a nové podrobnosti.

Podľa najvyššieho súdu takýto progres rozspomínania sa na ďalšie a nové podrobnosti vzhľadom na rozpoloženie žiadateľa o azyl, osobitné postavenie, v ktorom sa žiadateľ o azyl nachádza najmä pri prvých kontaktoch so štátnymi orgánmi, ktoré žiada o medzinárodnú ochranu s poukazom na prípadné prežité skúsenosti a obavy z návratu do miesta, ktorého sa obáva, nie je ničím výnimočný, naopak dá sa predpokladať.

Najvyšší súd naďalej zastáva názor, že navrhovateľ od počiatku uvádzal obavy zo strachu pred štátnymi orgánmi krajiny svojho pôvodu, dôvody, ktoré postupne len bližšie konkretizoval a to – sympatizovanie so stranou Mojahedin-e-Khalq.

Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.

Podľa odvolacieho súdu rozpory vo výpovediach navrhovateľa bolo možné považovať za nepatrné, dokonca zanedbateľné.

Vyhodnotenie osoby navrhovateľa za nedôveryhodnú len na základe toho, že navrhovateľ hneď pri vstupnom pohovore neuviedol všetky podrobnosti prípadu, tieto postupne konkretizoval, pričom tvrdenia navrhovateľa majú svoju vnútornú logiku, neprotirečia si a korešpondujú so situáciou v krajine pôvodu, nepovažuje odvolací súd za únosné, pretože argumentáciu o nedôveryhodnosti je možné použiť len za situácie, kedy by i ďalšie okolnosti svedčili o tom, že navrhovateľom tvrdené skutkové okolnosti nie sú pravdivé a to sa v danom prípade nepreukázalo.

Vzhľadom k tomu, že najvyšší súd sa nestotožnil s vyhodnotením osoby navrhovateľa ako nedôveryhodnej už v predchádzajúcom konaní, odporca mal na túto skutočnosť prihliadnuť a v ďalšom konaní mal následne zákonne posúdiť, či tieto navrhovateľom uvádzané fakty, sú dôvodom pre obavy z prenasledovania z dôvodu zastávania a sympatizovania s určitými politickými názormi.